• Úvod
• Krypta
• Vojaci
• Fotografie
• Kontakt

Ako sa dostať do Osadného?

      

/ Vojaci /

Bojové operácie prvej svetovej vojny v dnešnom okrese Snina

Po vypuknutí I. svetovej vojny mesto Snina nemalo veľký vojenský význam, pretože sa nachádzalo mimo hlavných železničných komunikácií vedúcich z vnútrozemia Rakúsko-Uhorska na front v Haliči. Na tomto úseku Karpát sa zmobilizované vojská habsburskej monarchie presúvali po železničných tratiach Humenné – Sanok a Užhorod – Sambor, pričom Snina sa nachádzala medzi týmito dvoma transportnými koridormi. Vojenský význam mesta narástol už v jeseni 1914, keď sa front priblížil ku Karpatom a kedy stúpla dôležitosť cestných komunikácií. Snina sa nachádzala v blízkosti kľúčovej transportnej križovatky, ktorou bola obec Stakčín. Do tejto obce viedla cesta z priesmyku Ruské sedlo, ktorá spájala Halič s Uhorskom. V Stakčíne sa táto významná komunikácia rozdeľovala a jedna cesta viedla údolím Cirochy cez Sninu na Humenné a druhá cesta viedla k Malému Bereznému (súčasná Ukrajina) a ďalej na Užhorod. V dôsledku toho sa Stakčín a Snina stali predmetom operačného záujmu oboch znepriatelených strán.

Oblasť dnešného sninského okresu sa po prvý krát stala bojiskom už necelé štyri mesiace po vypuknutí vojny. V polovici novembra 1914 jednotky ruskej 8. armády generála jazdectva Alekseja Aleksejeviča Brusilova prenikli ku karpatským priesmykom, ktoré držali jednotky rakúsko-uhorskej 3. armády generála pechoty Svetozara Boroeviča. Na ľavom krídle ruskej 8. armády pôsobil XXIV. armádny zbor generálporučíka Afanasia Andrejeviča Curikova, ktorý nariadil 48. pešej divízii generálmajora Lavra Georgijeviča Kornilova útok z priesmyku Ruské sedlo na Sninu a Humenné. Tento útok sa začal 20. novembra 1914 a smeroval proti rakúsko-uhorskej 34. pešej divízii generálporučíka Josefa Krautwalda.

V tomto ročnom období sa už karpatské vrchy a lesy nachádzali pod snehovou pokrývkou a vojaci oboch strán museli čeliť nielen protivníkovi, ale aj ťažko priechodnému terénu a mrazom, ktoré v noci dosahovali už mínus 5 stupňov Celzia. Začalo dochádzať k prvým stratám v dôsledku omrznutia končatín a napríklad len rakúsko-uhorský 101. peší pluk prišiel 20. – 22. novembra 1914 o približne 50 vojakov, ktorých bolo potrebné odoslať do lazaretu. Ruskí vojaci zasa trpeli nedostatkom stravy, nakoľko konské povozy zásobovacieho trénu nestačili dostatočne rýchlo nasledovať za svojimi jednotkami po ťažko zjazdných cestách v Karpatoch.

Už v prvý deň ruského útoku boli 20. novembra 1914 obsadené obce Ruské a Veľká Poľana a 48. pešia divízia generálmajora Kornilova pokračovala v prieniku na Sninu. V závese za ňou postupovala 2. zmiešaná kozácka divízia generálmajora Aleksandra Aleksandroviča Pavlova. Rakúsko-uhorská 34. pešia divízia ustúpila a zaujala obranu naprieč údolím Cirochy pri obci Starina. Útvary generálporučíka Krautwalda sa tam ale nedokázali udržať a pod náporom protivníka vyprázdnili Stakčín a stiahli sa k Snine. Sila ruského útoku však bola natoľko veľká, že mesto bolo už 22. novembra 1914 obsadené a rakúsko-uhorské vojská ustúpili až do laboreckej úžiny na juhozápad od Humenného.

Generálmajor Kornilov s väčšinou svojich síl prenasledoval ustupujúceho nepriateľa a v zálohe ponechal celý 190. Očakovský peší pluk v Starine a Dare a jeden prápor 192. Rymnikského pešieho pluku v Stakčíne. Ich úlohou bolo brániť chrbát materskej 48. pešej divízie pred možným rakúsko-uhorským protiútokom z priestoru Malého Berezného a Veľkého Berezného. Zároveň požiadal veliteľa 2. zmiešanej kozáckej divízie, aby vyčlenil aspoň jeden pluk a vyslal ho týmto smerom na prieskum. Generálmajor Pavlov však mal o nasadení svojej divízie inú predstavu a prosbe generálmajora Kornilova nevyhovel. Jeho kozácka divízia nebola súčasťou XXIV. armádneho zboru generálporučíka Curikova, ale bola priamo podriadená veliteľovi 8. armády generálovi jazdectva Brusilovovi. Ten jej ponechal operačnú nezávislosť a neodovzdal ju pod velenie generálporučíka Curikova. Onedlho sa však ukázalo, že toto rozhodnutie malo pre ruské vojská veľmi negatívne dôsledky .

Postup ruských vojsk cez priesmyk Ruské sedlo na južnú stranu Karpát narušil celistvosť rakúsko-uhorskej obrany medzi Lupkovským a Užockým priesmykom. Obsadenie Sniny a Humenného vytvorilo akútnu hrozbu prielomu celého karpatského frontu, čo by viedlo k prieniku nepriateľa do vnútrozemia habsburskej monarchie. Rakúsko-uhorské velenie čelilo kritickej situácii a bolo nútené improvizovať. Veliteľ 3. armády generál pechoty Boroevič na svojom veliteľskom stanovišti v Košiciach vydal 23. novembra 1914 nasledujúci rozkaz: „Operačná skupina „Krautwald“ (34. pešia divízia a 1. jazdecká divízia) musí ubrániť výšiny okolo obce Brekov na juhozápad od Humenného a získať čas do prísunu záloh, ktoré po železnici začnú prichádzať do Michaloviec v noci z 24. na 25. novembra. Operačná skupina „Karg“ (38. pešia divízia Honvédu, 56. pešia divízia, 8. jazdecká divízia a 2. domobranecká pešia brigáda) pokračuje v plnení včerajšieho rozkazu a na obranu Užockého priesmyku ponecháva iba malé krycie sily. Väčšinou svojich síl, rozdelených do dvoch bojových skupín, udrie do chrbta ruskej 48. pešej divízie, ktorá od Sniny postupuje na Humenné. Bojová skupina „Lehmann“ zaútočí od Veľkého Berezného na Starinu a bojová skupina „Attems“ zaútočí od Malého Berezného na Stakčín. ...S veliteľstvom armády v Košiciach udržiavajte nepretržité telefónne spojenie. Požadujem pravidelné hlásenia o vývoji situácie“.¹

Generál pechoty Boroevič, jeden z najschopnejších rakúsko-uhorských vojvodcov I. svetovej vojny, prijal veľmi riskantné riešenie. Strategicky dôležitý Užocký priesmyk nechal prakticky bez obrany a vojská, ktoré uvoľnil z tohto úseku frontu, sústredil východne a juhovýchodne od Sniny. Tento rakúsko-uhorský manéver ruské velenie neodhalilo, pretože týmto smerom neviedlo dostatočný prieskum. Generálmajor Kornilov sa spoliehal, že túto úlohu splní 2. zmiešaná kozácka divízia, avšak jej veliteľ generálmajor Pavlov sa presúval k Humennému. Odtiaľ chcel nasadiť svoje štyri kozácke pluky do veľkého jazdeckého útoku údolím Laborca do otvorenej nížiny smerom na Michalovce a ďalej na juh. Z tohto dôvodu nerozptyľoval svoje sily a na prieskum oblastí na východ a juhovýchod od čiary Starina – Stakčín vyslal len dve sotne kozákov.

Negatívnu rolu, ktorú zohrala 2. zmiešaná kozácka divízia, dokumentuje aj hlásenie veliteľa XXIV. armádneho zboru generálporučíka Curikova, ktoré bolo napísané krátko po skončení bojov v decembri 1914: „Veliteľstvo zboru aj štáb 48. pešej divízie sa spoliehali na spoluprácu 2. zmiešanej kozáckej divízie a dúfali, že zabezpečí hĺbkový prieskum. S touto žiadosťou sa opakovane obracali na štáb tejto divízie. ...Dňa 11. novembra (24.11. podľa súčasného gregoriánskeho kalendára) sa v Humennom sústredili tri pluky 48. pešej divízie a dva pluky 2. zmiešanej kozáckej divízie. Ďalšie dva pluky tejto divízie dorazili do Sniny a pokračovali v presune k Humennému. Na prieskum oblasti smerom na Malyj Bereznyj a Veľkyj Bereznyj, z ktorej sa mohla objaviť hrozba, vyčlenil štáb tejto divízie iba dve sotne kozákov. Nástojčivé prosby generálmajora Kornilova nenašli odozvu. Chýbajúca podpora zo strany 2. zmiešanej kozáckej divízie sa prejavila veľmi rýchlo - 11. novembra (24.11.) krátko popoludní boli naše jednotky pri Stakčíne vystavené prekvapujúcemu úderu protivníka. Až v tomto momente sa dva kozácke pluky s 9 delami, smerujúce zo Sniny k Humennému, obrátili a vyrazili naspäť k Stakčínu. Rakúsko-uhorská presila však bola príliš veľká a kozáci už nedokázali pomôcť jednému práporu 192. Rymnikského pešieho pluku, ktorý bol v Stakčíne rozbitý. Do rúk nepriateľa padla aj polovica povozov zásobovacieho trénu“.²

V hlásení generálporučíka Curikova sa hovorí o úspešnom údere, ktorý zasadila rakúsko-uhorská bojová skupina „Attems“. Prvý neúspešný úder však o deň skôr 23. novembra 1914 zasadila bojová skupina „Lehmann“. Na jej čele postupovala 2. domobranecká pešia brigáda generálmajora Raffta, ktorá bola medzi Darou a Príslopom rozbitá ruským 190. Očakovským peším plukom a stiahla sa ku Kolbasovu. Úspech zaznamenal až protiútok bojovej skupiny „Attems“, ktorá 24. novembra 1914 obsadila Stakčín a prerezala zásobovaciu komunikáciu ruskej 48. pešej divízie v Humennom. Generálmajor Kornilov vydal preto rozkaz na návrat do Sniny s cieľom odblokovať cestu k priesmyku Ruské sedlo. Väčšina vojakov tejto divízie aj so svojim veliteľom v Humennom strávila len jeden deň a 25. novembra 1914 už pochodovali tou istou cestou údolím Cirochy naspäť k Snine. V okolí mesta ich čakali tvrdé a krvavé boje, ktoré sa pre mnohých vojakov stali ich poslednými.

Z opačnej strany sa k Snine približovali rakúsko-uhorské jednotky stiahnuté z Užockého priesmyku. Ich predvoj 24. novembra 1914 obsadil Stakčín a vyčkával na príchod hlavných síl. Bojové skupiny „Lehmann“ a „Attems“ podliehali operačnej skupine „Karg“, na čele ktorej stál generálporučík Johann Karg. Vo veliteľskej funkcii ho však 25. novembra 1914 vystriedal generálporučík Šándor Szurmay, ktorý dovtedy pôsobil ako štátny tajomník uhorského ministerstva vojny. Vyslanie významného vojenského predstaviteľa na tento kritický úsek bojiska demonštrovalo, ako vážne rakúsko-uhorské velenie vníma hrozbu prielomu karpatského frontu pri Snine a Humennom.

Operačná skupina “Karg“ bola premenovaná na skupinu „Szurmay“. Disponovala troma divíziami a jednou brigádou, ale jej reálna bojová sila ani zďaleka nezodpovedala tabuľkovým počtom. Vo svojich povojnových memoároch generálporučík Szurmay napísal: „Ráno 25. novembra som dorazil do Veľkého Berezného a prevzal velenie. Ešte v ten istý deň som sa vybral smerom k Snine na rekognoskáciu terénu na ľavom krídle svojich vojsk. Popoludní som sa presunul na stredný úsek k Starine. Na druhý deň ráno 26. novembra som sa na obrnenom vlaku vydal k Užockému priesmyku, aby som skontroloval pravé krídlo svojich vojsk. Čo som počas prvých hodín na fronte uvidel, nebolo vôbec povzbudivé. Väčšina jednotiek, ktoré mi boli podriadené, mala veľmi nízke početné stavy a slabú bojovú hodnotu. Na papieri to boli divízie a brigády, ale realita bola iná a tieto jednotky od začiatku vojny utrpeli ťažké straty. Najlepšie na tom bola 38. pešia divízia Honvédu zo Sedmohradska, ktorá si zachovala dostatočnú bojaschopnosť. Horšia bola situácia v 56. pešej divízii a v 8. jazdeckej divízii, ktoré mali obmedzenú bojaschopnosť. Avšak najhoršie na tom boli útvary domobrany, ktoré boli pôvodne určené iba na stráženie tylových komunikácií a ochranu mostov. Kritická situácia na fronte si však vyžiadala bojové nasadenie aj domobrancov starších ročníkov. Títo vojaci nosili staré modré uniformy a boli vyzbrojení štyrmi rôznymi typmi zastaraných pušiek. ...Situáciu komplikoval aj akútny nedostatok poľných telefónov, bez ktorých bolo riadenie a velenie vojsk v zalesnenom kopcovitom teréne v zimných podmienkach veľmi sťažené“.³

Proti týmto rakúsko-uhorským jednotkám stála ruská 48. pešia divízia, ktorej štyri pešie pluky s približne 12000 vojakmi boli len o niečo menej početné ako operačná skupina „Szurmay“ (okolo 15000 vojakov). Na bojisku v okolí Sniny, Stakčína a Stariny tak existovala rovnováha síl a o výsledku boja rozhodovali taktické schopnosti veliacich dôstojníkov a statočnosť radových vojakov. Generálmajor Kornilov aj generálporučík Szurmay boli pod tlakom svojich vyšších veliteľov, ktorí požadovali aktívnu útočnú činnosť. Ruské jednotky dostali rozkaz odblokovať cestu k priesmyku Ruské sedlo a rakúsko-uhorské jednotky zasa mali rozkaz obsadiť Sninu. V dôsledku toho došlo v priestore medzi Sninou a Stakčínom k intenzívnym bojom, v ktorých sa striedali útoky a protiútoky vojakov oboch strán a mnohé pozície prechádzali z rúk do rúk v krvavých zápasoch zblízka.

Štábni dôstojníci ruskej 48. pešej divízie po skončení operácie zostavili hlásenie, ktoré približuje atmosféru bojov a dokumentuje ich úporný charakter: „Okolo poludnia 13. novembra (26.11.) sme zaregistrovali pokus protivníka o obchvat nášho pravého krídla južne od Sniny. Na tomto úseku sa nachádzal 192. Rymnikský peší pluk, ktorý bol nepriateľským útokom vystavený už od rána. Tlak rakúsko-uhorských jednotiek bol veľmi silný a niekoľkokrát došlo k bojom na bodáky. Rymnikský pluk utrpel ťažké straty a prišiel o všetky štyri guľomety, ktorými disponoval. Protivník prenikol do blízkosti palebných postavení a streľbou z malej vzdialenosti guľomety poškodil. Ich obsluha sa do poslednej minúty bránila a v boji padla. Keď sa nepriateľ zmocnil týchto pozícií, na pomoc vojakom Rymnikského pluku dorazila posila od 191. Largo-Kaguľského pešieho pluku. Naši vojaci vyrazili do spoločného protiútoku, ktorý vyústil do boja zblízka. Rakúsko-uhorských vojakov sa podarilo vytlačiť z našich pôvodných postavení a okopov, pričom sme sa opäť zmocnili poškodených guľometov.

Ústup protivníka bol okamžite využitý a Rymnikský pluk spolu s troma rotami Largo-Kaguľského pluku prešli do útoku na nepriateľské pozície. Našim vojakom sa podarilo preraziť rakúsko-uhorskú obranu, ukoristiť dva guľomety a zajať niekoľkých dôstojníkov a asi 200 vojakov, ktorí patrili k plukom Honvédu. Protivník prisunul posily a ešte dvakrát prešiel do protiútoku, avšak naša obrana bola tiež posilnená zálohami a tieto útoky odrazila. Situácia na našom pravom krídle sa tak stabilizovala a po zotmení (okolo 5. hodiny popoludní) nastal na tomto úseku bojiska pokoj. V priebehu noci boli spočítané straty 192. Rymnikského pešieho pluku. Padol 1 dôstojník a 201 vojakov, ďalší 2 dôstojníci a 550 vojakov utrpelo zranenia“.4

Z opačnej strany frontu priebeh ťažkých bojov v okolí Sniny zaznamenal plukovník Szakall Kálmán Losonczi, náčelník štábu operačnej skupiny „Szurmay“. Vo svojich povojnových spomienkach napísal: „Útok bojovej skupiny „Attems“ sa 24. novembra vydaril a Stakčín obsadili vojaci 75. pešej brigády 38. pešej divízie Honvédu. Po boji v obci a jej okolí zajali 8 ruských dôstojníkov a 741 vojakov. V priebehu ďalších dní sme sa pokúšali prebiť k Snine, ale protivník kládol tvrdý odpor. Na našom ľavom krídle na juh od cesty Stakčín – Snina prešiel jeden ruský pluk do protiútoku a udrel na pozície domobrancov. Ich panický ústup spôsobil, že k obci Kolonica sa musel stiahnuť aj 23. peší pluk Honvédu, ktorý stratil 400 svojich vojakov.

Od 7 hodiny rána 26. novembra sa štáb generálporučíka Szurmaya nachádzal v Kolonici za ľavým krídlom našej operačnej skupiny. Priestor na juh od cesty Stakčín – Snina bol najexponovanejším úsekom bojiska. Útvarom bojovej skupiny „Attems“ sa podarilo udržať Stakčín, ale pokusy o útok smerom k Snine nemali úspech. S napätím sme preto očakávali, ako sa na našom úseku frontu prejaví úder operačnej skupiny „Krautwald“ na Humenné. Uprostred našej zostavy sa situácia vyvíjala lepšie a bojová skupina „Lehmann“ 26. novembra postupovala po ceste k priesmyku Ruské sedlo a zo Stariny prenikla k Veľkej Poľane“.⁵

V dôsledku krvavých bojov v priestore medzi Stakčínom a Sninou vznikla patová situácia, na riešenie ktorej nemala dostatok síl ani jedna zo znepriatelených strán. Rozhodnutie o výsledku celej operácie malo padnúť pri Humennom, kde rakúsko-uhorské jednotky 27. novembra 1914 zahájili hlavný protiútok. Veliteľ ruského XXIV. armádneho zboru generálporučík Curikov si v tejto chvíli už uvedomoval, že pokus o prelomenie karpatského frontu zlyhal. Operačná skupina „Szurmay“ zablokovala 48. pešiu divíziu pri Snine a protiútok operačnej skupiny „Krautwald“ zasa pútal polovicu 49. pešej divízie a 2. zmiešanú kozácku divíziu pri Humennom. V týchto podmienkach generálporučík Curikov požadoval okamžitý ústup na sever s cieľom vyhnúť sa obkľúčeniu a zbytočným stratám. Veliteľ ruskej 3. armády generál jazdectva Brusilov si však nechcel priznať porážku a 27. novembra 1914 nariadil: „Presun na sever sa môže uskutočniť iba vtedy, keď nepriateľ stojaci pred 48. pešou divíziou bude porazený. Nesmiete pripustiť, aby náš presun na sever vyvolal dojem, že sme utrpeli neúspech a ustupujeme. Z tohto dôvodu požadujem, aby sa generál Kornilov ďalej pokúšal prebojovať si spiatočnú cestu zo Sniny k priesmyku Ruské sedlo...“⁶

Avšak požiadavka generála jazdectva Brusilova nezodpovedala realite na bojisku, ktorá bola podľa svedectva generálporučíka Curikova už úplne iná: „V plukoch 48. pešej divízie ostala iba minimálna zásoba delostreleckej a pechotnej munície. Generálmajor Kornilov preto rozhodol, že v noci zo 14. na 15. novembra (z 27.11 na 28.11) ustúpi v smere na obec Pčoliné. Čoskoro však obdržal správu, že protivník od obce Jalová preniká k Pčolinému a od obce Belá nad Cirochou preniká už priamo k Snine. Tieto skutočnosti prinútili veliteľa 48. pešej divízie, aby hneď podvečer zahájil ústup v jedinom voľnom smere na obce Pichne a Papín“.⁷ Tento manéver zachránil divíziu generálmajora Kornilova pred zničením. Ak by jej útvary ostali v okolí Sniny a pokúšali sa ďalej plniť rozkaz generála jazdectva Brusilova, tak by došlo k ich obkľúčeniu a rozbitiu. Brusilovovi to však nezabránilo, aby v povojnových memoároch svoju veliteľskú zodpovednosť za neúspech operácie na severovýchode Slovenska presunul na Kornilova a označil ho za vinníka porážky...

Okolnosti ústupu ruskej 48. pešej divízie od Sniny približuje svedok týchto udalostí plukovník Nikolaj Petrovič Lesevickij, ktorý sa zúčastnil bojov v slovenských Karpatoch. V analýze, ktorú publikoval vo vojenskom odbornom časopise v roku 1928 sa uvádza: „Nepriateľ využil nečinnosť 2. zmiešanej kozáckej divízie, ktorá sa nachádzala v Humennom a 27. novembra prenikol do nášho tyla. Obsadil obce Kamenica nad Cirochou a Belá nad Cirochou a postupoval k Snine. Hrozilo, že odreže aj poslednú ústupovú trasu 48. pešej divízie, ktorá viedla zo Sniny lesnou cestou do obce Papín. Popoludní medzi 2. a 3. hodinou sa na svahoch juhozápadne od mesta objavili rakúsko-uhorské rojnice. Na južnom okraji Sniny bola umiestnená naša batéria húfnic, ktorú nepriateľskí vojaci začali od chrbta ostreľovať zo svojich pušiek. Delostrelecké obsluhy otočili dve húfnice o stoosemdesiat stupňov a zahájili paľbu na pechotu protivníka.

Keď sa okolo 5. hodiny popoludní začalo stmievať, rakúsko-uhorské jednotky práve vyvíjali silný tlak na naše pozície a postupne uzatvárali kruh okolo Sniny s cieľom obkľúčiť 48. pešiu divíziu. Stačili by im už len dve – tri hodiny denného svetla a divízia by sa ocitla v kotle, avšak nástup tmy ju zachránil. Po zotmení naše útvary zahájili ústup po jedinej voľnej trase v smere na Papín. Jednotlivé roty a prápory sa postupne sťahovali zo svojich pozícií v okolí Sniny a cez ulice mesta odchádzali na sever. Ústup bol výborne organizovaný – na okrajoch mesta, na všetkých križovatkách ulíc a na lesnej ceste do Papína boli rozmiestnení dôstojníci, ktorí v tme riadili pohyb vojsk a ukazovali im správny smer.

Protivník po zotmení poľavil vo svojom tlaku s výnimkou juhozápadného smeru, z ktorého sa naďalej pokúšal preniknúť do Sniny. Bolo potrebné získať čas, aby cez mesto prešli všetky delostrelecké batérie. V kritickej situácii zasiahol osobne veliteľ divízie, ktorý na uliciach zhromaždil niekoľko skupín prechádzajúcich vojakov a pripojil ich k svojej poslednej zálohe – ženijnej rote. Na čele tejto skupiny vyrazil do protiútoku smerom k sninskému kaštieľu, ktorý sa nachádzal približne pol kilometra za západným okrajom mesta. V dôsledku toho bolo získaných niekoľko veľmi cenných minút, ktoré naša posledná delostrelecká batéria využila k svojmu ústupu“. ⁸

Profesionalitu, s akou generálmajor Kornilov zorganizoval ústup svojej divízie potvrdzujú aj spomienky rakúsko-uhorského plukovníka Losoncziho, ktorý vo svojich memoároch napísal: „Naša operačná skupina mala 28. novembra pokračovať v plnení svojej úlohy a jej cieľom bolo obsadenie Sniny. Generálporučík Szurmay hneď ráno vyrazil na najdôležitejší úsek frontu na veliteľské stanovište 56. pešej divízie ku generálmajorovi Wilhelmovi grófovi Attems-Petzenstein. Z prvej línie však žiadne hlásenia neprichádzali a nad bojiskom vládlo hlboké ticho. Preto bol okamžite vydaný rozkaz k zahájeniu postupu po celej dĺžke frontu. Naše jednotky prenikali vpred bez toho, aby narazili na odpor. Ukázalo sa, že Rusi v noci ustúpili.

Spravili to svojim zaužívaným spôsobom a postupne vyprázdnili svoje postavenia tak, že sme to v tme nezaznamenali. Vyhli sa obkľúčeniu, ktoré im hrozilo. Tento ústup nebol plánovaný a uskutočnil sa narýchlo v dôsledku nášho tlaku. Svedčila o tom aj tá skutočnosť, že svojich padlých vojakov nepochovali a zanechali ich v okopoch. Medzi nimi sme našli aj telo jedného plukovníka, čo dokazovalo, v akom zhone ustupovali. Obyčajne ruské vojská nenechávali na bojisku padlých dôstojníkov s takou vysokou hodnosťou. ...Po obsadení Sniny sme prenasledovali ustupujúceho nepriateľa, zajali sme niekoľkých vojakov a zmocnili sa 40 zásobovacích povozov“. ⁹

Ruská 48. pešia divízia pokračovala v ústupe z Papína do Osadného a 1. decembra 1914 sa stiahla naspäť na severnú stranu Karpát. V priebehu novembrových bojov padlo 10 dôstojníkov a 578 vojakov, ďalších 15 dôstojníkov a 2510 vojakov utrpelo zranenia. Okrem nich divízia stratila 7 dôstojníkov a 1991 vojakov, ktorí boli zaevidovaní ako nezvestní. Za rovnaké obdobie príslušníci 48. pešej divízie zajali jedného generála¹⁰, 58 dôstojníkov a 6756 rakúsko-uhorských vojakov.¹¹ Víťazstvo vojsk habsburskej monarchie tak bolo vykúpené veľkými stratami. Úspech pri Humennom a Snine však stabilizoval pravé krídlo rakúsko-uhorskej 3. armády a generál pechoty Boroevič tak prekonal prvú kritickú situáciu v začínajúcej epopeji karpatských bitiek.

Od začiatku decembra 1914 do polovice apríla 1915 línia frontu prebiehala v bezprostrednom susedstve dnešného sninského okresu na severnej strane Karpát. Snina v tomto období predstavovala dôležité logistické centrum v bezprostrednom tyle karpatského frontu, v ktorom sa sústreďovali záložné jednotky a doplňovacie pochodové prápory, vojenské zásoby a materiál, poľné lazarety, ako aj tranzitné zhromaždiská zajatcov. V jari 1915 do Sniny dorazil príslušník rakúsko-uhorskej tylovej jednotky Anton Grahek. Išlo o vojaka slovinského pôvodu, ktorý slúžil v poľnej pekárni. Dochovalo sa jeho nasledujúce svedectvo: „Naše povozy prešli cez Humenné, ale v meste sme sa nezastavili a pokračovali sme ďalej. Cesta bola pevná a mierne stúpala hore smerom k Snine. V tomto mestečku sme sa utáborili. Tam som sa stal svedkom toho, čo sa robilo s koňmi, keď už sa nedali k ničomu použiť. V celom sninskom vojenskom tábore bolo okolo tristo koní, z ktorých každý deň bolo päť aj viac zastrelených kvôli ich úplnému vyčerpaniu. Vojaci potom kone zodrali z kože a ich pozostatky zakopali. Počas prvých dvoch rokov vojny bola situácia so stravovaním v našej armáde dobrá a na konské mäso sme neboli odkázaní. Stávali sa aj také prípady, že desať vojakov získalo jednu kravu, z ktorej upiekli a zjedli iba jednu nohu a zvyšok nechali na mieste.

Ku koňom sa vojaci správali podobne nešetrne. Keď sa ťažné zviera úplne vyčerpalo, jednoducho ho vypriahli z povozu a nechali umierať na okraji cesty. Niektoré kone sa však po niekoľkých hodinách oddychu dokázali ešte postaviť na vlastné nohy. Na kraji cesty sa tak ocitlo zviera, ktoré stratilo majiteľa. Najviac sa tomu tešili židovskí obyvatelia z blízkych obcí, ktorí si opustené kone odvádzali do svojich dvorov. V neskoršej fáze vojny som si ešte veľakrát spomenul na nešťastné kone pri Snine, ktoré boli zastrelené a zakopané. Vždy keď sme boli hladní, tak som si predstavoval to chutné konské mäso, ktoré bolo bez úžitku zahrabané. ...V Snine naša poľná pekáreň fungovala štrnásť dní a potom sme sa opäť pohli ďalej“. ¹²

Územie dnešného sninského okresu utkvelo v pamäti mnohým vojakom rakúsko-uhorskej armády, ktorý sa tadiaľto presúvali k línii frontu na severnej strane Karpát. Pochodovali po jedinej využiteľnej ceste, ktorá viedla zo Stakčína k priesmyku Ruské sedlo. Poddôstojník maďarského pôvodu Jenö Arató, príslušník 69. pešieho pluku¹³ si do svojho denníka 24. marca 1915 poznamenal: „Ráno o 8. hodine sme vyrazili z obce Ruské a vydali sa na pochod. Pred nami sa dvíhal vysoký vrch, ktorý sme mali prekonať. S každým krokom som cítil, ako sa moja výzbroj a výstroj stáva ťažšou a ťažšou. Stúpali sme do strmého svahu, lebo cestu vedúcu z obce k priesmyku sme nemohli využiť. Po jej serpentínach sa totiž pohybovalo naše delostrelectvo a povozy zásobovacích trénov. My, obyčajní pešiaci, sme museli vyšliapať priamo po strmých svahoch až na hlavný hrebeň a odtiaľ sme sa mali spustiť na opačnú stanu Karpát. Krátko pred poludním sme dosiahli hranicu medzi rakúskou a uhorskou časťou monarchie. Predo mnou ležala Halič. Vzdychol som si a myšlienky mi vírili hlavou – uvidím ešte niekedy svoje rodné Uhorsko?“¹⁴

V rovnakom čase zavial vojnový osud na ten istý úsek frontu aj Artúra Šimka, rakúsko-uhorského dôstojníka slovenského pôvodu. Vo svojich povojnových spomienkach napísal:¹⁵ „Po vypuknutí prvej svetovej vojny, ako odvedený, narukoval som do Trenčína k 15. honvédskemu pluku. Absolvoval som dôstojnícku školu, vyučovalo sa v porotnej sieni krásnej novostavby bývalého Krajského súdu v Trenčíne. Už 16. marca 1915 zo stanice Istebník pri Trenčíne odchodil transport na front. Ja som ako kadet - ašpirant velil čate pozostávajúcej z vojakov a poddôstojníkov v počte asi 50 – 60 mužov. V čate bol aj Podoba s Ostratíc, ako kaprál velil družstvu. Dňa 20. marca 1915 bola naša rota nasadená do boja. Prežil som v Karpatoch asi dvanásť dní takého strádania, zimy a hladu, že tých ďalších asi šestnásť mesiacov, ktoré som strávil na fronte, by som bol snáď ešte raz vydržal, ale tých dvanásť dní v Karpatoch veru nie.

Rusi boli zakopaní na kopci vrchu Kozioláta, nie viac ako 150 – 200 metrov od nášho frontu. Žiadne opevnenie sme nemali. Pred nami žiadne prekážky, nemali sme vytiahnutý žiadny drôt, nakoľko sme ho ani nemali. Vykopali sme si každý primitívnu jamku a v nej ležali. Keď som zarána môj úsek prešiel, kopol som do ležiaceho vojaka. Už bol mŕtvy, buď strelený do hlavy, alebo zamrznutý. Mŕtvolu sme ani neodpratali. Keď nás vymenili, mal som v čate celkom 14 mužov. Rusi len sem tam vystrelili niekoľko rán, ináč neútočili. U cárskeho ruského vojska dôstojníci sa na front nedostali, velili iba poddôstojníci. Nijak nebol útočný, ten ruský oddiel nasadený proti nám. Však keby boli prišli pre nás, poddáme sa bez výstrelu. Nechcelo sa im asi bojovať, tak ako nám sa tiež nechcelo.

Keď sme sa dostali do údolia do dediny Fenyvesvölgy (dnes Stavne na Ukrajine), asi 60 kilometrov severne od Užhorodu (stretol som sa tam s Lacom Szántóm), tak som v maďarských Budapeštianskych novinách „Az Est“ čítal, že okolo Budapešti vytiahli drôtené prekážky až 40 – 60 radov za sebou. Neskôr v Užhorode nám dôstojníkom (už som bol kadet, čo už je dôstojnícka šarža) oznámili, že dostávame pochvalu za náš výkon. Za to, že sme tam ležali na kopci v Karpatoch bol náš prápor vyznamenaný a celý pluk dostal predikát „Koziolátay 15. honvéd ezred“ – Koziolátský 15. honvédsky pluk“. ¹⁶

Artúr Šimko sa na front dostal 20. marca 1915 v momente, keď ruské vojská zahájili rozhodujúcu ofenzívu v Karpatoch. Jeho 15. peší pluk Honvédu bol vytlačený zo svojich pôvodných postavení severne od priesmyku Ruské sedlo a ustúpil na juh od hlavného karpatského hrebeňa. V prvej polovici apríla 1915 sa tak A. Šimko ocitol na území dnešného sninského okresu na výšine „Kozioláta“, ktorá je v súčasných mapách označená ako Kučalatá. Rovnaký frontový osud stretol aj Jenö Arata¹⁷, ktorého 69. peší pluk ustúpil k Osadnému a v druhej polovici apríla 1915 bol stiahnutý z bojovej línie a rozmiestnený ako záloha v Starine.

Ruská generálna ofenzíva začala v predvečer kapitulácie rakúsko-uhorského fortifikačného komplexu okolo Przemyslu, ktorý sa po päťmesačnej obrane vzdal 22. marca 1915. Veliteľ Juhozápadného frontu generál delostrelectva Nikolaj Iudovič Ivanov presvedčil ruské Vrchné veliteľstvo (Stavku), aby vojská, ktoré obliehali Przemysl, boli využité na prelomenie rakúsko-uhorskej obrany v Karpatoch. Táto ofenzíva bola koncipovaná veľmi ambiciózne a jej cieľom bol nielen prienik do nížin karpatskej kotliny, ale aj celkové vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny.

Na jar 1915 rakúsko-uhorská armáda pociťovala akútny nedostatok vycvičených záloh a od začiatku vojny utrpela veľmi citeľné straty, takže nová ruská ofenzíva predstavovala pre habsburskú monarchiu akútnu hrozbu. Závažnosť tejto hrozby bola o to väčšia, že nemecký spojenec nesplnil svoje predvojnové sľuby a nedokázal za sedem týždňov vyradiť z vojny Francúzsko a presunúť svoje sily proti Rusku. Rakúsko-Uhorsko tak namiesto pôvodne plánovaných siedmich týždňov čelilo ruskej presile už sedem mesiacov a odolnosť jeho armády bola na jar 1915 vystavená zaťažkávacej skúške.

Rozhodujúca ruská ofenzíva na karpatskom fronte začala v noci z 19. na 20. marca 1915. Na frontovom úseku severne od priesmyku Ruské sedlo útočili jednotky ruskej 8. armády generála jazdectva Alekseja Aleksejeviča Brusilova. Na pravom krídle tejto armády postupoval VIII. armádny zbor, ktorému velil generálporučík Vladimir Michajlovič Dragomirov. Jednotky tohto zboru zatlačili rakúsko-uhorských obrancov na južnú stranu Karpát a v priebehu druhého týždňa apríla 1915 prenikli do priestoru terajších slovensko-poľských hraníc na severozápade dnešného Sninského okresu. Tam bol ruský útok odrazený a front sa stabilizoval na línii Vyšná Jablonka – Osadné – Zvala - Smolník. V okolí týchto obcí v apríli 1915 prebehli jedny z najkrvavejších bojov, ktoré zasiahli územie súčasnej Slovenskej republiky počas I. svetovej vojny. Ruským vojskám sa však ani napriek maximálnemu nasadeniu nepodarilo prelomiť obranu XIX. armádneho zboru generálporučíka Ignaza von Trollmann. Tento armádny zbor sa nachádzal na ľavom krídle rakúsko-uhorskej 2. armády, ktorej velil generál jazdectva Eduard von Böhm-Ermolli.

Na vedľajšom úseku frontu mal útok ruskej 8. armády väčšiu dynamiku a jednotky XVII. armádneho zboru generála pechoty Pjotra Pjotroviča Jakovleva dokázali v priebehu druhého týždňa apríla 1915 preniknúť na južnú stranu Karpát. Avšak aj tuná sa rakúsko-uhorským obrancom podarilo vyčerpať ich ofenzívny potenciál a front sa stabilizoval na území dnešného Sninského okresu na línii Veľká Poľana – Runina - Topoľa – Ruský Potok – Zboj. Túto líniu držali jednotky dvoch armádnych zborov rakúsko-uhorskej 2. armády. V priestore údolia Cirochy a na okolitých výšinách boli obranné pozície VIII. armádneho zboru generálporučíka Josefa Scheuchenstuhla a na výšinách severne od uličskej doliny sa nachádzali obranné postavenia XVIII. armádneho zboru generálporučíka Emila von Zieglera.

V druhej polovici apríla 1915 sa situácia na fronte upokojila a najurputnejšie boje v celej epopeji karpatských bitiek skončili. Ruské vojská vrhli do útoku posledné zálohy a zúžitkovali všetky dostupné zásoby munície, ale úspech nedosiahli. Rakúsko-uhorským vojskám sa z posledných síl podarilo udržať ich postavenia, ktoré boli bránené s vedomím, že ústup by znamenal prelomenie karpatského frontu a preniknutie protivníkových armád do vnútrozemia monarchie. V dôsledku ruskej ofenzívy sa územie severovýchodného Slovenska stalo dejiskom jednej z kľúčových bitiek I. svetovej vojny. Do európskej vojenskej histórie vstúpili tieto boje ako „Veľkonočná bitka v Karpatoch“ a ruská vojenská historiografia ich označuje ako „3. karpatskú bitku“.

Radoví vojaci však nemali ako zaregistrovať zmenu celkovej strategickej situácie, pretože ich frontový život sa príliš nezmenil a každodenne boli vystavení hrozbe zranenia alebo zabitia. Druhá polovica apríla 1915 bola pokojná iba na mapách veliacich generálov a na úvodných stránkach novín, ktoré uvádzali, že „na východnom fronte nie je nič nového“. Avšak realita zákopovej vojny bola aj v tomto pokojnom období nemilosrdne krutá. Typickú ilustráciu vtedajšej frontovej situácie nájdeme aj v denníku Jenö Arata: „29. apríla 1915. Naša idyla v Starine skončila. Okolo obeda prišiel rozkaz k presunu, ktorý bol zahájený popoludní o šestnástej hodine. Náš 69. peší pluk sa vydal na pochod, ktorého cieľ nepoznáme. Šíria sa zvesti, že sa vraciame do prvej línie, kde vystriedame iný pluk. Pohľadom sa lúčime so Starinou, kde sme prežili pokojné a krásne dni.

Presúvame sa na sever smerom k frontu. Počas pochodu stretávame veľa ranených vojakov, ktorých vezú opačným smerom do tyla. Počuť ich hlasné stony bolesti a nariekanie. „Vyzerá to tak, že ideme na pekne ... miesto“ - hovoria si medzi sebou naši vojaci. Večer okolo devätnástej hodiny sme zastali na okraji nejakého lesa a bol nám nariadený odpočinok. Veliteľ roty poručík Csipö aj so svojim pobočníkom Lacim Hardym odchádzajú dopredu, aby si prezreli naše nové postavenia. O hodinu sa Laci vracia a vraví, že vôbec nie je nadšený z toho čo videl. Pred zákopmi leží veľmi veľa padlých nepriateľských vojakov. Mŕtvolný zápach je tam príšerný. Začíname rozmýšľať nad tým, na aké pekelné miesto sme sa dostali a čo nás čaká v blízkej budúcnosti.

Bola už hlboká tma, keď sme o pol deviatej večer vyrazili dopredu. Každý prápor sa presúval samostatne. Náš prápor za pol hodiny vyšiel na nízky kopec. V momente, keď sme dorazili na jeho vrchol, tak nás prekvapila zúrivá paľba z guľometov a pušiek. Pochodová kolóna práporu sa za pár sekúnd rozpadla. Ja som skočil do najbližšej priekopy a hneď som zistil, že je naplnená vodou. Za mnou skočilo ešte pár vojakov, ktorí mi pristáli na hlave. V priekope sme sa natlačili jeden na druhého a čakali sme, kým paľba ochabne. Snažil som sa zorientovať, ale v tejto prekliatej tme som nič v okolí nevidel. Netušil som, ani kto a odkiaľ strieľa. Počuli sme iba hvízdanie guliek a ich dopady v našej blízkosti. Jediné čo som zaregistroval bol kôň, ktorého vedľa našej priekopy zasiahli strely. Prevrátil sa, zahrabal nohami a otrčil kopytá. Do palebného koncertu sa zapojilo aj delostrelectvo, ktoré strieľalo z našej strany frontu. Ruské delostrelectvo nemeškalo s odpoveďou. Najhoršie na celej situácii bolo, že sme sa stále nevedeli zorientovať a nemali sme ani poňatia, čo sa vlastne deje.

Konečne okolo desiatej hodiny večer delostrelecká paľba prestala a aj paľba z pechotných zbraní začala poľavovať. Vyletelo ešte pár osvetľovacích rakiet a potom nastalo ticho. V hlbokej tme nás dôstojníci opäť zhromaždili, ale ukázalo sa, že na mieste je len asi polovica nášho práporu. Druhá polovica vojakov sa bohvie kde stratila. Bez ohľadu na to sme vyrazili dopredu k zákopom, kde sme vystriedali 42. peší pluk¹⁸ a zaujali jeho pôvodné postavenia. Zvyšok bezmesačnej noci sme strávili v napätom očakávaní. Nepoznali sme miestnu situáciu a ocitli sme sa na neznámom úseku frontu. Nevieme, kde sú postavenia Rusov a netušíme aké majú zámery. Nervozita našich vojakov sa prejavovala občasnými výstrelmi z pušiek. Ja som celú noc ani na chvíľu nezažmúril oko a zmocňoval sa ma neblahý pocit, že ruské jednotky sa dostali do nášho tyla. Pre istotu sme v širokom okolí našich zákopov spredu aj zozadu rozmiestnili zdvojené hliadky.

30. apríl 1915. Na svitaní sme sa konečne mohli poobzerať okolo seba. Zisťujeme našu situáciu a dívame sa na frontový úsek, ktorý nám bol pridelený. Pochopili sme, prečo nás v noci prekvapila nepriateľská paľba vedená spredu, zboku aj od chrbta. Naše pozície sa nachádzajú na kopcoch nad dedinou Veľká Poľana a línia zákopov prebieha tak, že ju Rusi môžu ostreľovať z dominantných výšin na našich krídlach. Vidíme, že pôvodná línia zákopov ležala pred dedinou, ale nepriateľ naše jednotky odtiaľ vytlačil. Teraz sa nachádzame v niekdajšej druhej línii zákopov, ktorá sa z kopcov nad dedinou spúšťa dole do Veľkej Poľany a pretína ju na dve časti. Tam dole v dedine na ľavo od cesty Veľká Poľana - Ruské začínajú pozície 6. pešieho pluku¹⁹. Náš II. prápor drží pozície napravo od cesty – najprv idú postavenia 8. roty, potom mojej 7. roty a nakoniec postavenia 6. roty a 5. roty. Ďalej pokračujú pozície I. práporu nášho 69. pešieho pluku, ktoré ležia vyššie v kopcoch smerom k výšine Kozioláta (kóta 922).

Pred naším príchodom na tento úsek frontu prebiehali v okolí Veľkej Poľany niekoľkodňové prudké boje. Samotná dedina je v rozvalinách, vyzerá ako jedno veľké rumovisko. Miestne obyvateľstvo bolo evakuované a všade je pusto. Donedávna ešte Rusi každý deň útočili na pozície 6. pešieho pluku a 42. pešieho pluku, ale naša obrana ich vždy tvrdo odrazila. Medzi našimi a nepriateľskými zákopmi leží veľa nepochovaných mŕtvol. Obzvlášť pred postaveniami 6. pešieho pluku vidíme doslova haldy padlých Rusov.

Zákopy, v ktorých sme vystriedali 42. peší pluk, sú spravené veľmi kvalitne a zaručujú dobrú ochranu. Tiahnu sa po svahoch a sú vybudované v kamenistom teréne. Zákopy sú navyše vyložené drevom a takto spevnené. Pred nimi sa vo vzdialenosti 30 – 40 metrov nachádzajú rady prekážok z ostnatého drôtu. Každá čata ma v kamenistom podloží tunajšej pôdy vyhĺbený spoľahlivý bunker. Je tu dosť miesta pre každého a v prípade ostreľovania sa máme kam uchýliť. Dôstojnícke bunkre sú doslova ako paláce. Náš veliteľ roty poručík Csipö býva spolu s veliteľom susednej roty nadporučíkom Matteszom. Ich bunker je vyhĺbený vo svahu v kamenistom podloží a jeho vnútorné steny sú obložené doskami. Čelná strana má dokonca aj okná a dvere.

V priebehu predpoludnia začali prichádzať vojaci, ktorí sa postrácali túto noc počas palebného prepadu pri našom presune do prvej línie. Okolo obeda sme už boli všetci kompletní. Zvyšok dňa prebehol v kľude, odmysliac niekoľko výstrelov z pechotných zbraní. Pár sálv na ruské postavenia vypálilo aj naše delostrelectvo“.²⁰

V apríli 1915 rozhodujúci pokus ruských vojsk o prekonanie Karpát a vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny zlyhal a na Východnom fronte došlo v dôsledku toho k celkovej zmene strategickej situácie. Armáda habsburskej monarchie vydržala kritickú zaťažkávaciu skúšku a vytvorila podmienky pre sústredenie nemeckých záloh presunutých zo Západného frontu, ktoré potom 2. mája 1915 prešli do úspešnej ofenzívy pri Gorliciach. Na začiatku mája 1915 bol prelomený ruský front v západnej Haliči a postup nemeckých a rakúsko-uhorských vojsk prinútil ruské velenie k okamžitému stiahnutiu jeho síl z južnej strany Karpát. Územie dnešných šiestich okresov severovýchodného Slovenska, o ktoré ruské vojská tvrdo a za veľkých strát bojovali od januára do apríla 1915 museli byť v priebehu niekoľkých dní opustené. Z priestoru Sniny posledné ruské jednotky ustúpili cez priesmyk Ruské sedlo v noci zo 7. na 8. mája 1915.

Text bol publikovaný v publikácii Mementá prvej svetovej vojny (diel II.) -        
– cintoríny v okresoch Snina a Stropkov.        

Článok pripravil: Klub vojenskej histórie Beskydy         

¹ Kriegsarchiv Wien, Kolekcia AdTk, Fond NFA, Inventár 56.Infanteriedivision, škatuľa 3093 (Akten Nr.1 – 309, Dispositionen, Tagebuch 17.10 – 18.12.1914).

² Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA), Fond 2226, Inventár 1, Fascikel 110 (Korotkyj obzor bojevych dejstvij XXIV-go armejskogo korpusa s 20-go okťjabrja do koňca nojabrja 1914 goda).

³ SZURMAY, Šándor: A magyar katona a Kárpátokban, Budapest : Kir. Magy. Egyetemi Nyomda, 1940

⁴ Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA), Fond 2378, Inventár 2, Fascikel 2 (Zakarpatskyj pochod 48-oj pechotnoj diviziji s 23-go okťabrja po 20-go nojabrja 1914 goda)

⁵ LOSONCZI, Szakall Kálmán: Uzsok Hösei 1914. In: A Felvidék és Kárpátalja hadtörténete 1914 – 1918, Budapest : De Sgardelli Caesar, 1931

⁶ Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA), Fond 2226, Inventár 1, Fascikel 110 (Korotkyj obzor bojevych dejstvij XXIV-go armejskogo korpusa s 20-go okťjabrja do koňca nojabrja 1914 goda)

⁷ Ibid 6.

⁸ LEVESEVICKIJ, Nikolaj Petrovič: Pervyj pochod XXIV-go armejskogo korpusa v Vengriju v nojabrje 1914 goda, Vojna i revoľucija n.12, Moskva, 1928.

⁹ LOSONCZI, Szakall Kálmán: Uzsok Hösei 1914. In: A Felvidék és Kárpátalja hadtörténete 1914 – 1918, Budapest : De Sgardelli Caesar, 1931.

¹⁰ Išlo o generálmajora Raffta, veliteľa 2. domobraneckej pešej brigády, ktorý bol zajatý 23. novembra 1914 v bojoch medzi Darou a Príslopom.

¹¹ Ruský štátny vojensko-historický archív (RGVIA), Fond 2378, Inventár 2, Fascikel 2 (Zakarpatskyj pochod 48-oj pechotnoj diviziji s 23-go okťabrja po 20-go nojabrja 1914 goda).

¹² GRAHEK, Anton: Spomini na Pervo svetovno vojno in ujetništvo. Ľubljana : Mladika, 2001.

¹³ Infanterieregiment Freiherr von Leithner Nr.69. Doplňovací obvod – Székesfehérvár. Národnostné zloženie pluku v roku 1914: 92% Maďari, 8% ostatné národnosti monarchie.

¹⁴ ARATÓ, Jenö: Háborus naplója 1914 junijus 28 - 1916 augusztus 5, autorský rukopis. [cit. 2009-10-25]

¹⁵ Dokument je ponechaný v pôvodnej štylistickej úprave a v texte boli opravené iba gramatické chyby.

¹⁶ Vojenský historický archív (VHA) Bratislava, Špeciálna zbierka 10: osobné spomienky, ŠZ X-154 (ŠIMKO, Artúr: Spomienky na prvú svetovú vojnu)

¹⁷ Trencséni 15. honvéd gyalogezred. Doplňovací obvod – Trenčín. Národnostné zloženie pluku v roku 1914: 85% Slováci, 15% ostatné národnosti monarchie.

¹⁸ Infanterieregiment Ernst August Herzog von Cumberland, Herzog zu Braunschweig und Lüneburg Nr.42. Doplňovací obvod – Terezín. Národnostné zloženie pluku v roku 1914: 86% sudetskí Nemci, 14% ostatné národnosti monarchie.

¹⁹ Infanterieregiment Carl I. König von Rumänien Nr.6. Doplňovací obvod – Novy Sad. Národnostné zloženie pluku v roku 1914: 41% vojvodinskí Nemci, 27% Chorváti a Srbi, 32% ostatné národnosti monarchie.

²⁰ ARATÓ, Jenö: Háborus naplója 1914 junijus 28 - 1916 augusztus 5, autorský rukopis. [cit. 2009-10-25]